Čo treba vedieť o korupcii

Korupcie sa dopúšťa ten, kto zneužíva zverené postavenie alebo funkciu (napr. politik) na osobný prospech (berie si, čo mu neprislúcha, t.j. kradne). Kľúčovými slovami v tejto definícii sú “zneužíva” a “ osobný prospech”. Zákony či pracovná zmluva jasne vytyčujú hranicu, za ktorou už človek prekračuje svoju právomoc, aby obohatil seba alebo niekoho iného. Cesta od odhalenia trestného činu korupcie, cez dokazovanie, až po potrestanie súdom však býva dlhá a náročná, keďže korupčníci používajú čoraz sofistikovanejšie metódy.

Druhy a podoby korupcie

Podľa toho, v akých oblastiach rozhodovania verejných činiteľov dochádza ku korupcii, rozoznávame korupciu nízkoúrovňovú (bežnú) a korupciu politickú. Nízkoúrovňová sa vyznačuje tým, že sa s ňou stretávajú najširšie vrstvy občanov v styku s verejnými úradmi alebo s poskytovateľmi verejných služieb. Pre tento druh korupcie je príznačné, že za výkony alebo rozhodnutia, ktoré sú úradníci alebo predstavitelia verejných služieb povinní urobiť z úradnej povinnosti, si nechávajú zaplatiť. Buď za prednostné vybavenie, alebo, v horších prípadoch, za vybavenie samotné. Nízkoúrovňová korupcia sa preto najviac odohráva v rámci zdravotníctva, školstva či polície.
Pri politickej korupcii dochádza k ovplyvňovaniu závažných rozhodnutí, ktoré majú nadindividuálny význam. Verejní činitelia sa vtedy snažia využiť svoj vplyv na konečné rozhodnutie týkajúce sa verejného obstarávania či verejnej súťaže a ponúkajú odpredaj svojho vplyvu za úplatok.
Ak sa na korupciu pozrieme z hľadiska toho, ako jej dopad cíti bežný občan, vtedy rozlišujeme medzi malou a veľkou korupciou. Malá korupcia sa týka širokej verejnosti, pretože v nej občania časť svojho príjmu musia viac či menej dobrovoľne venovať na nákup rozhodnutia alebo služby, ktorú naliehavo potrebujú. Občanov sa týka priamo, lebo aj keď úplatok nepredstavuje obvykle horibilnú sumu, v mnohých prípadoch znamená citeľný zásah do rozpočtu, pretože ide z peňaženky jednotlivých občanov.
Veľká korupcia sa týka radových občanov iba nepriamo. Verejné prostriedky, ktoré sa tvoria predovšetkým z ich daní a odvodov, sa nevynaložia v plnej výške na financovanie projektov, z ktorých má prospech verejnosť, ale podstatná časť z nich zmizne v súkromných vreckách korumpujúcich záuj­mových skupín alebo oligarchov a skorumpovaných úradníkov, verejných činiteľov či politikov.
Odborníci rozlišujú aj medzi korupciou príležitostnou a organizovanou. Ku príležitostnej korupcii dochádza vtedy, keď sa zhodou okolností vytvorí zhluk podmienok, pri ktorej dôjde k obojstranne výhodnému „kontraktu“: korumpovaný dostane svoj úplatok a korumpujúci svoju službu alebo rozhodnutie, pričom ide skôr o výnimku zo zavedených postupov a procedúr, ako o pravidlo. Organizovaná korupcia je systém, ktorý funguje podľa známych, hoci nepísaných pravidiel, kde je vopred jasné, koho treba podplatiť a koľko má dostať, aby žiadateľ dostal potrebnú službu alebo úradné rozhodnutie.

Ovládnutie (únos) štátu

Vo chvíli, keď korupcia ovplyvňuje konečnú podobu prijatých zákonov a štátnej regulácie, keď korupčné aktivity ovplyvňujú nielen výsledok rozhodnutia, ale aj samotné pravidlá konania štátnych orgánov, politická korupcia nadobúda podobu ovládnutia štátu.  Politici, ktorí sú podľa ústavy a zákonov povinní formulovať a príjímať zákony vo verejnom záujme (v mene ľudu a pre ľud) sú do takej miery skorumpovaní, že ich formulujú a prijímajú v prospech záujmovej skupiny či vplyvného podnikateľa (oligarchu). Verejnú moc navonok vykonávajú osoby, ktorým bola zverená vo voľbách, alebo ju nadobudli predpísaným zákonným spôsobom, ale v skutočnosti sú oficiálni činitelia iba vykonávateľmi vôle ľudí, ktorí sa demokratickej volebnej súťaže nezúčastnili.
Mechanizmus, akým sa to deje, je známy. Vytvorí sa korupčná sieť, ktorej súčasťou sú politici, verejní činitelia, policajti, prokurátori a podnikatelia v postavení oligarchov. Toto korupčné a de facto zločinecké zoskupenie sleduje spoločné ciele. Tým prvým a najdôležitejším je, že korupčná sieť potrebuje získať moc a udržať si vplyv na kľúčových štátnych postoch, kde sa prijímajú naj­dôležitejšie rozhodnutia.

Stranícky klientelizmus

Ku straníckemu (resp. politickému) klientelizmu dochádza, keď sa rozdeľovanie verejných aktív, poskytovanie tovarov a služieb nerealizuje na základe všeobecne platných a neosobných pravidiel, ale na základe politických, straníckych či iných priateľských väzieb a osobných vzťahov. Stranícky a politický klientelizmus popiera základný princíp, na ktorom je postavený ekonomicky produktívny a spoločensky spravodlivý proces, v ktorom pri prijímaní rozhodnutí politické, stranícke či skupinové vzťahy nesmú hrať žiadnu rolu, nieto ešte hlavnú. Ak je porušovaná zásada rovného zaobchádzania so všetkými, nemôže sa uplatniť férová ekonomická súťaž, ktorá je základom efektívneho fungovania hospodárstva. Výrazne sa tým znižuje aj celková efektívnosť verejného sektora, pretože pre spoločnosť potrebné služby a tovary nedostáva v najlepšej kvalite a za naj­nižšiu cenu.

Podmienky umožňujúce nárast korupcie

Korupcia má priaznivé podmienky pre rozvoj vtedy, keď je zaručený výnos (vysoký prospech) z korupcie a keď je s korupčnou transakciou spojené nízke riziko odhalenia. Dá sa povedať, že čím menej hrozí, že korupcia bude odhalená a potrestaná, tým viac narastá „odvaha“ dopúšťať sa korupčného konania.
Chýbajúce alebo neúplné pravidlá
  • Priestor pre korupciu vzniká aj vtedy, keď záväzné pravidlá pre ľudí prijímajúcich rozhodnutia buď neexistujú alebo sú v nich medzery a nedostatky, vďaka ktorým sa dajú obísť.
  • Veľmi ľahko zneužiteľná je aj situácia, keď verejní funkcionári môžu rozhodovať o veciach verejného záujmu príliš voľne.Keď kritériá, ktoré by mali brať do úvahy buď neexistujú, alebo sú nejasné, či prípadne nejednoznačné.
Prílišná regulácia
  • Priestor na korupciu sa rozširuje vtedy, keď štát prehnane zasahuje do ekonomických a spoločenských procesov v tom zmysle, že sú preregulované.
Nerovnováha medzi ponukou a dopytom
  • Typickým príkladom je zdravotníctvo - dopyt po kvalitnej zdravotnej starostlivosti obvykle vysoko prevyšuje možnosti zdravotníckeho systému.
Nedostatočná transparentnosť
  • Nezverejňovanie či nesprístupňovanie informácií verejného záujmu, ktoré je priamym popretím všeobecne platnej zásady, že čo nie je tajné, je verejné.
Nefunkčná polícia, prokuratúra a súdnictvo
  • Keďže policajný prezident podlieha priamo ministrovi vnútra, pričom rezort vnútra vedie obvykle člen najsilnejšej vládnej strany, vytvoril sa „inštitucionálny“ predpoklad, aby policajní vyšetrovatelia pristupovali inak k vyšetrovaniu vtedy, keď je medzi podozrivými politický prominent.
  • Mnohí z doterajších gene­rálnych prokurátorov poskytovali činiteľom, keď to naozaj potrebovali, prokurátorskú imunitu.
  • Kvalita rozhodovacej činnosti súdov je vážny problém slovenského súdnictva. Pre sudcov, ktorí vykladajú a aplikujú zákonné predpisy tak, že pri tom zásadne poprú ich účel a význam, bolo prijímanie svojvoľných rozhodnutí jednoduché a bezrizikové.
Oligarchizácia verejného priestoru
  • Po privatizácii, ktorá sa uskutočnila v rokoch 1992 až 1998, teda počas druhej a tretej vlády Vladimíra Mečiara, tu vznikla poli­ticky organizovaná oligarchia, ktorá odvtedy uplatňuje svoj vplyv. Politici si výkonom moci vyrovnávajú svoje predvolebné záväzky voči oligarchom.
Spoločenská akceptácia
  • Prah citlivosti na zjavne korupčné aktivity je na Slovensku nastavený mimoria­dne vysoko.

Dôsledky korupcie

  • Brzdenie hospodárskeho rastu. Ak je trhový mechanizmus kontaminovaný korupčnými praktikami, nepresadzujú sa firmy, ktoré sú ekonomicky najproduktívnejšie, ale úspešné sú spoločnosti s korupčnými prepojeniami na prijímateľov štátnych, alebo verejných rozhodnutí.
  • Deformácia voľnej hospodárskej súťaže. Tým, že sa poškodzujú firmy s najvyššou produktivitou, ich hospodárske výsledky nezodpovedajú kvalite ich podnika­nia. Do popredia sa tak dostávajú nie najlepší, ale najskorumpovanejší.
  • Deformácia štruktúry verejných výdavkov. Nákup istých tovarov a služieb sa totiž prepláca, takže na iné potrebné výdavky už nie sú zdroje.
  • Negatívny vplyv na rozhodovanie zahraničných investorov.
  • Negatívny vplyv na životnú úroveň obyvateľ­stva. Prostriedky, ktoré by sa uplatnili na financovanie spoločensky prospešných oblastí, sú zdrojom nezákonného profitu obmedzeného počtu skupín a jednotlivcov.
  • Demoralizácia spoločnosti. Zjavné, ale nevyšetrené a nepotrestané korupčné aktivity znižujú dôveru spoločnosti voči orgánom štátu a ich predstaviteľom. Dlhotrvajúca a narastajúca korupcia navyše ohrozuje samotné základy ústavného demokratického zriadenia, lebo sklamaní a nespokojní voliči vo zvýšenej miere podporujú radikálne politické subjekty a ich predstaviteľov.

Stav korupcie na Slovensku

Podľa prieskumov, ktoré aj na Slovensku realizujú medzinárodne rešpektované organizácie (Nations in Transit, Transparency International, Svetové ekonomické fórum, Eurobarometer , Freedom House či časopis Economist) majú korupčné praktiky na Slovensku hlboké korene, pričom nemalá časť obyvateľstva ich toleruje a ospravedlňuje. Pokiaľ ide o vnímanie korupcie vo verejnom priestore, kde sú respondentmi predovšetkým podnikatelia a analytici, tak je Slovensko momentálne na 50. až 53. mieste spolu s Maďarskom, Chorvátskom a Bahrajnom.
Za machinácie s tendrami bolo odsúdených len dvanásť ľudí, pričom rozsah korupcie pri verejnom obstarávaní je neporovnateľne vyšší. Transparency Interanational Slovensko zistila, že drvivá väčšina zo sedemsto rozsudkov v prípadoch korupcie sa týka iba malej korupcie. Zo 663 ľudí, ktorí boli na Slovensku odsúdení v rokoch 2012 až 2015, boli potrestaní nepodmienečným väzením iba štyria policajti, dvaja prokurátori a jeden starosta. Ostatní dostali podmienečný trest alebo finančnú pokutu – sumárne štát na pokutách vybral 1,2 milióna eur. Hoci podľa Európskej komisie je Slovensko druhým štátom v počte pochybení a podvodov pri čerpaní eurofondov, zo 121 rozsudkov, ktoré sa týkali poškodzovania finančných záujmov EÚ sa žiadny netýkal predstaviteľa štátnej správy alebo samosprávy.

Možnosti boja proti korupcii

Pri celostnom pohľade na to, aké sú možnosti boja proti korupcii, dajú sa vyčleniť samostatné, ale najvzájom prepojené aktivity:
  • Zvyšovanie protikorupčného povedomia verejných činiteľov. Dá sa to dosiahnuť špecializovaným tréningom na zvýšenie ich etických štandardov a dôkladným školením o právnom rámci, v akom sú povinní sa pohybovať.
  • Zvyšovanie protikorupčného povedomia širšej verejnosti, aby mala jasnú predstavu o tom, čo môžu a majú od svojich zvolených či nominovaných zástupcov požadovať. Dôležité je, aby sa pestovala kultúra netolerancie voči všetkým druhom a prejavom korupcie. Je to práca s hodnotami, ktorá má priniesť zmenu základného mentálneho nastavenia spoločnosti.
  • Zlepšenie sféry protikorupčnej prevencie. Pri prijímaní akýchkoľvek opatrení je potrebné pamätať na to, aby mali aj protikorupčný rozmer – administratívne pravidlá a procedúry musia byť nastavené tak, aby korupciu maximálne sťažovali.
  • Odhaľovanie korupcie. Korupčnej aktivite musia v maximálnej možnej miere brániť už interné kontroly každej organizácie, ktoré tiež umožnia, aby bolo možné voči nelegálnemu postupu podať účinné odvolanie. Je potrebné, aby bol vytvorený zákonný rámec pre oznamovateľov korupčných aktivít (whistleblowerov) a aby boli reálne a účinne chránení, ak sa rozhodnú stať sa oznamovateľmi protispo­ ločenskej činnosti.
  • Prijímanie a uplatňovanie účinných sankcií proti ko­rupčnému správaniu.